Chodíme každý deň mnohí do práce za účelom zarobiť peniaze. Ak tam chodíme aj pre niečo iné, tak je všetko v poriadku. Ak ale naše nohy nesú naše zhrbené telo do práce iba preto, aby sme vyžili, tak je to smutné a celkom určite nežiaduce.
Počítame poctivo každý jeden mesiac zarobené peniaze a kalkulujeme ako vyžiť- áno, aj toto je realita dnešných dní.
Ceny rastú postupne a naše platy stagnujú. Sme citliví na každé jedno zvyšovanie cien. Rozčúli nás správa o náraste cien potravín a energií. Viac ma ale rozčúli zvyšovanie cien tam, kde to vôbec neočakávam.
Napríklad sa mi stalo, že z ničoho nič so u kaderníčky zaplatila viac o celých tridsať percent!
- Nehoráznosť hraničiaca s drzosťou !
Roky rokúce chodím k tej istej kaderníčke a takto prudko ,bez predošlého varovania zodvihla ceny ! Nemenila na svojej práci nič. Iba my- zákazníci máme platiť viac. Nebudeme- pôjdeme inam.
Pochopím zmenu ceny o 1-2€ po predošlom upozornení, ale viac percentné zvýšenie cien v priebehu jedného jediného týždňa je celkom určite vecou absurdnou.
- Rovnako ma rozčúlilo zvýšenie cien zemiakov. My- „ zemiakarska“ krajina sme začali dovážať zemiaky ! Pestujeme predsa plodiny, za ktoré získavame dotácie repku . Že sa zvýši počet hrabošov na susednom políčku nás celkom isto netrápi.
Rovnako narástla cena dreveného nábytku ! Naše stromy posielame predsa mimo republiku a dovážame z nich vyrobené nábytky. My máme peniaze za drevo- iné štáty berú peniaze za tovar. Zamestnávajú ľudí a vyrábajú. My platíme nezamestnaným a vyvážame drevo ! Kto to kedy videl takto hospodáriť s drevom ! A vraj súkromník je lepším hospodárom ako štát – tak v tomto prípade celkom isto nie.
A tak by sme mohli rad za radom vymenovať, kde ceny porástli. Kde porástli platy? Nožnice sa teda otvárajú. Strednú vrstva zaniká , chudoba pribúda a rovnako bohatí bohatnú.
Že tomu tak všade nie je ? Na východe našej republiky celkom isto áno. Tu ani len „nechýrujeme“ o platoch, ktoré tvoria priemernú mzdu u nás. Výdavky za potraviny, energie, oblečenie ale máme úplne rovnaké.